Rozbor filmu Strom života

Oficiálne sa o Strome života píše, že je o problémoch dospievajúceho chlapca s jeho otcom. Skutočná myšlienka filmu je však oveľa hlbšia a komplikovanejšia.

Film je rozdelený na dve dejové línie – súkromný rodinný príbeh a problematika zmyslu života. Režisér filmu Terrence Malick spája výrazové prvky dokumentu s drámou.

Film Strom života nás nabáda zamyslieť sa nad vlastným bytím, nad jeho vznikom, postupným dozrievaním a stárnutím. Takmer 30 minút filmu tvoria tiché obrazy prírody a vesmíru. Ani jeden záber tam však nie je náhodne. Na stromy či vodu netreba hľadieť ako na niečo, čo nesúvisí s dejom, ale ako na symboly života a zrodenia. Človek je súčasťou prírody, primitívnym živočíchom, ako boli kedysi dinosaury, alebo dnešné zvieratá. Aj v obyčajnej medúze koluje krv podobne ako v žilách človeka.

Okrem toho výjavy prírodných úkazov alegoricky stvárňujú pestrú paletu emócií, harmóniu i disharmóniu. Vybuchujúca sopka vrie, buble a spôsobuje škody rovnako ako hnev alebo zloba.

Vo filme sa objavujú kontrasty medzi dobrom a zlom, hnevom a láskou. Prísna aj láskavá povaha otca voči jeho synom je podobná rozbúrenej sopke a tichej vode. Zároveň sa vo filme načŕtava problematika existencie Boha a jeho vplyve na náš život. Na to narážajú zábery na oblohu a vesmír – miesta, kde sa podľa veriacich nachádza nebo. Obloha sa odráža aj v  sklenených oknách mrakodrapov, čo vyvoláva dojem, že postava sa prechádza medzi mrakmi.

Strom života nekritizuje náboženstvo, ale kladie pred diváka veľké PREČO? Prečo Boh nechal utopiť chlapca na kúpalisku? Prečo vzal život dospievajúcemu synovi? Táto otázka je základným problémom človeka, ktorý sa dostáva do rozporu s tým, čo sa deje v skutočnosti a tým, v čo ho naučili veriť. Prechádza od nevinných hier k vandalizmu a neskôr triezvu dospelosť, aby si vytvoril vlastný názor na pozemský i nebeský svet.

Veľmi dôležité je všímať si vo filme detaily – detaily na tváre hercov, na ich ruky, detaily obrazov prírody. Tvorcovia sa nebáli strihať detail na detail z toho istého predmetu, len z iného uhlu. Keď dospelý Jack sedí v kancelárií, vidíme ho spredu a po strihu zas z poloboku. Spolu so zmenou uhla pohľadu postavy na svet sa zmenil i uhol kamery.

Zvuk nie je vo filme tak výrazný ako obraz. Postavy veľa nerozprávajú, často šepkajú a niekedy im nie je ani rozumieť. Hudba je minimalistická, žiadna, alebo klasická. Ruchy sú tiež iba nenápadné, zatlačené do pozadia. Samotný obraz je dosť výrečný na to, aby  aj bez zvukov vyrozprával príbeh.

autorka textu a koláže: Miroslava Pavlinská