Janov

Janov – najlepšia zmrzlina, rodný dom Krištofa Kolumbusa a námorné múzeum

Janov – rodný dom Krištofa Kolumbusa

S kempingom v talianskom Pegli, čo je štvrť Janova, sme boli veľmi spokojní. Miesto, ktoré nám pre náš stan poskytli bolo dosť veľké na to, aby sme mali slobodu pohybu. Musíme však dodať, že to bolo vlastne miesto pre karavany, za ktoré sme si zaplatili. Oficiálne miesta pre stany boli nižšie a nám sa nepáčila predstava, že by sme mali auto a všetky svoje veci tak ďaleko od stanu a ostatných zariadení.

Záchody boli poväčšine čisté a dobre je tu vyriešený aj systém recyklovania odpadu.

Na recepcii sa dá kúpiť za 9 eur pre štvorčlennú rodinu celodenný lístok na mestskú hromadnú dopravu do neďaleko sa nachádzajúceho centra Janova.

V Pegli je pláž dostatočne blízko na to, že sa tam dá z kempingu dostať aj pešo.

S vyberaním peňazí z bankomatu nemávame vždy dobré skúsenosti, lebo ak vám zožerie kartu a nevydá ju späť, zvyčajne nie je nablízku banka, kde by ste sa mohli domáhať vrátenia karty a celé riešenie problémov je zložitejšie. Tu sme to však riskli. Prvú vloženú kartu bankomat odmietol, že vraj je prekročený nejaký denný limit (vyberali sme iba 50 eur). Ani na ďalší deň kartu neakceptoval, pričom v obchodoch sme s ňou platili bez problémov. Keďže s automatom sa hádať nedá, skúsili sme inú kartu a s tou už problém nebol. Niečo podobné sa nám stalo pred niekoľkými rokmi v Litve, ale ani vtedy, ani teraz sa nám nepodarilo zistiť, prečo bankomat kartu odmietol. Nevedeli to vysvetliť ani v našej banke.

Pri pláži predávajú miestni domáce klobásy, syry, zeleninu a ovocie. V Pegli majú tú najlepšiu zmrzlinu, akú sme kedy jedli. Pravá talianska zmrzlina vyrobená z čerstvých surovín sa nedá porovnať s ničím, čo dostať na Slovensku (rozhodne nie s tzv. „balkánskou zmrzlinou“, ktorá s talianskou zmrzlinou okrem názvu často nemá nič spoločné).

Pláž je kamenistá. Bola tam hlava na hlave, kam až oko dovidelo. Voda samotná je pomerne čistá, predovšetkým ďalej od brehu.

Turistov určite zláka aj pouličné rýchle občerstvenie. Taliansko je rajom pre vegetariánov. Zo všetkých krajín, ktoré sme zatiaľ navštívili, malo Taliansko najväčší výber bezmäsitých jedál, vrátane rýchleho občerstvenia. Počas dní, ktoré sme tu strávili sme ochutnali hádam všetky druhy foccacie a pizze, aké len boli dostupné. V Pegli sú ceny prijateľné (za 1,50 až 2 eurá za kus).
V centre Janova a v iných turisticky frekventovaných oblastiach však za tieto špeciality zaplatíte minimálne 3 eurá, často však aj 5 alebo 6.

Chceli sme sa ísť pozrieť aj do prístavu, ale ten je pre verejnosť prichádzajúcu z ulice neprístupný, pokiaľ v ňom teda nemáte zakotvenú loď. Kotviaci návštevníci disponujú prístupovou kartou.

Oficiálne miesta pre stany boli nižšie a nám sa nepáčila predstava, že by sme mali auto a všetky svoje veci tak ďaleko od stanu a ostatných zariadení.

Záchody boli poväčšine čisté a dobre je tu vyriešený aj systém recyklovania odpadu.

Na recepcii sa dá kúpiť za 9 eur pre štvorčlennú rodinu celodenný lístok na mestskú hromadnú dopravu do neďaleko sa nachádzajúceho centra Janova.

V Pegli je pláž dostatočne blízko na to, že sa tam dá z kempingu dostať aj pešo.

Prvú vloženú kartu bankomat odmietol, že vraj je prekročený nejaký denný limit (vyberali sme iba 50 eur). Ani na ďalší deň kartu neakceptoval, pričom v obchodoch sme s ňou platili bez problémov.

Keďže s automatom sa hádať nedá, skúsili sme inú kartu a s tou už problém nebol. Niečo podobné sa nám stalo pred niekoľkými rokmi v Litve, ale ani vtedy, ani teraz sa nám nepodarilo zistiť, prečo bankomat kartu odmietol. Nevedeli to vysvetliť ani v našej banke.

Pri pláži predávajú miestni domáce klobásy, syry, zeleninu a ovocie. V Pegli majú tú najlepšiu zmrzlinu, akú sme kedy jedli.

Pravá talianska zmrzlina vyrobená z čerstvých surovín sa nedá porovnať s ničím, čo dostať na Slovensku (rozhodne nie s tzv. „balkánskou zmrzlinou“, ktorá s talianskou zmrzlinou okrem názvu často nemá nič spoločné).

Pláž je kamenistá. Bola tam hlava na hlave, kam až oko dovidelo. Voda samotná je pomerne čistá, predovšetkým ďalej od brehu.

Turistov určite zláka aj pouličné rýchle občerstvenie. Taliansko je rajom pre vegetariánov.

Zo všetkých krajín, ktoré sme zatiaľ navštívili, malo Taliansko najväčší výber bezmäsitých jedál, vrátane rýchleho občerstvenia.

Počas dní, ktoré sme tu strávili sme ochutnali hádam všetky druhy foccacie a pizze, aké len boli dostupné. V Pegli sú ceny prijateľné (1,50 až 2 eurá za kus).

V centre Janova a v iných turisticky frekventovaných oblastiach však za tieto špeciality zaplatíte minimálne 3 eurá, často však aj 5 alebo 6.

Svoj celodenný lístok sme sa rozhodli využiť hneď na druhý deň. Dokonca sme mali šťastie aj na kontrolu cestovných lístkov dopravným inšpektorom.

Hneď pri výstupe z autobusu, cesta do centra Janova trvá mimochodom takmer hodinu, sme uvideli veľkú drevenú loď. Ani sa nám celá nezmestila do záberu. V prístave sa potulujú černosi a predávajú turistom náramky pre šťastie, podobne ako u nás niekedy na ulici predávajú tuláci božie obrázky. Nezdali sa byť nebezpeční, len dotieraví.

Do niektorých chrámov a kostolov je teoreticky vstup povolený iba vo vhodnom oblečení – žiadne odhalené kolená, obnažená hruď, dokonca ani tričká bez rukávov. Prakticky na to nikto nedohliada, lebo s takými pravidlami by v tom hici nepustili dnu ani jedného turistu.

Ľudia tu často jedia na schodoch, rovnako ako vo Florencii a Benátkach. Je tu málo lavičiek na sedenie, prípadne žiadne a najbližší park v nedohľadne.

Takmer každý cestuje motorkou alebo mopedom. Jazdiť po meste s autom je veľký problém, keďže mnoho talianskych uličiek je veľmi úzkych.

V Janove sa nachádza aj rodný dom Krištofa Kolumbusa.

Prešli sme cez uličky s najstaršími janovskými obchodíkmi, niektoré však boli v rekonštrukcií.

Keď sme vošli do Námorného múzea, najprv sa nám nezdalo, že vstupné stálo za to, keďže v každej sále bolo iba niekoľko roztrúsených exponátov, ale s každým poschodím sa prehliadka zlepšovala.

Najzaujímavejšia bola však časť o emigrantoch, ktorí sa snažili utiecť z chudobného Talianska do Mexika, Brazílie a USA za lepším životom. Väčšina z nich predala všetok svoj majetok, aby si mohli dovoliť lístky na cestu loďou. V nádeji na lepšiu budúcnosť riskovali nebezpečnú plavbu, počas ktorej boli matky oddelené od detí starších ako 6 rokov, zdraví sa tlačili v stiesnených priestoroch spolu s chorými, niektorí cestu ani neprežili. Na lodi mali však doktora, ktorý bol schopný liečiť základné choroby a vykonávať bežné chirurgické zákroky.

Po príchode do novej zeme boli tí, ktorí prešli prísnou colnou kontrolou dočasne ubytovaní v hoteloch. Tie mali za úlohu kontrolovať prudký príval prisťahovalcov. Zúfalí prisťahovalci často dostávali na tamojšie pomery zle platené manuálne práce, kvôli ktorým prepúšťali miestnych, aby ušetrili na výplatách. V porovnaní s ekonomikou vtedajšieho Talianska, kde vládla veľká chudoba, to však bol pre mnohých predsa len výrazný posun v ich životnej situácií.

Tragédii sa nevyhla ani luxusná výletná loď, podobná Titaniku, ktorá sa v 50. rokoch minulého storočia potopila po zrážke s druhou loďou.

V múzeu je mnoho miest, kde je pekný výhľad na mesto.

Svoj celodenný lístok sme sa rozhodli využiť hneď na druhý deň. Dokonca sme mali šťastie aj na kontrolu cestovných lístkov dopravným inšpektorom.

Hneď pri výstupe z autobusu, cesta do centra Janova trvá mimochodom takmer hodinu, sme uvideli veľkú drevenú loď. Ani sa nám celá nezmestila do záberu.

V prístave sa potulujú černosi a predávajú turistom náramky pre šťastie, podobne ako u nás niekedy na ulici predávajú tuláci božie obrázky. Nezdali sa byť nebezpeční, len dotieraví.

Ľudia tu často jedia na schodoch, rovnako ako vo Florencii a Benátkach. Je tu málo lavičiek na sedenie, prípadne žiadne a najbližší park v nedohľadne.

Takmer každý cestuje motorkou alebo mopedom. Jazdiť po meste s autom je veľký problém, keďže mnoho talianskych uličiek je veľmi úzkych.

V Janove sa nachádza aj rodný dom Krištofa Kolumbusa.

Prešli sme cez uličky s najstaršími janovskými obchodíkmi, niektoré však boli v rekonštrukcií.

V nádeji na lepšiu budúcnosť riskovali nebezpečnú plavbu, počas ktorej boli matky oddelené od detí starších ako 6 rokov, zdraví sa tlačili v stiesnených priestoroch spolu s chorými, niektorí cestu ani neprežili.

Na lodi mali však doktora, ktorý bol schopný liečiť základné choroby a vykonávať bežné chirurgické zákroky.

Po príchode do novej zeme boli tí, ktorí prešli prísnou colnou kontrolou dočasne ubytovaní v hoteloch. Tie mali za úlohu kontrolovať prudký príval prisťahovalcov.

Zúfalí prisťahovalci často dostávali na tamojšie pomery zle platené manuálne práce, kvôli ktorým prepúšťali miestnych, aby ušetrili na výplatách.

V porovnaní s ekonomikou vtedajšieho Talianska, kde vládla veľká chudoba, to však bol pre mnohých predsa len výrazný posun v ich životnej situácií.

Tragédii sa nevyhla ani luxusná výletná loď, podobná Titaniku, ktorá sa v 50. rokoch minulého storočia potopila po zrážke s druhou loďou.

V múzeu je mnoho miest, kde je pekný výhľad na mesto.

autorka textu a fotografií: Miroslava Pavlinská
www.miragrafik.sk | webdizajn, grafika a fotografia